Čierny
Balog/Bratislava 19. septembra (TASR) - Patril k autorom, ktorí do
svojho diela premietli veľkú časť vlastného života. V prípade Ladislava
Ťažkého išlo o vojnové skúseností, na základe ktorých vypovedal o
neľudskej podobe vojny a správaní sa človeka na fronte či v zajateckom
tábore. Druhou témou Ťažkého diel je aj jeho rodný kraj, prostredníctvom
ktorého podal správu o Slovensku a Slovákoch.
V roku 1993 odmietol kandidatúru na prezidenta Slovenskej republiky
(SR), neprijal ani ponuku stať sa ministrom kultúry SR či predsedom
Matice slovenskej.
Vo štvrtok 19. septembra uplynie od narodenia Ladislava Ťažkého, prozaika, dramatika a scenáristu, 100 rokov.
Narodil sa 19. septembra 1924 v Čiernom Balogu. Za kartografa sa vyučil
vo Vojenskom zemepisnom ústave v Bratislave. V roku 1941 narukoval do
Prvého pešieho pluku Svätoplukových kasární v Bratislave. Odtiaľ ho v
roku 1943 odvelili ako príslušníka Slovenskej armády na východný front
na severný Krym.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) bola jeho jednotka
odzbrojená Nemcami a prevelená do poľského zajateckého tábora v
rumunskom meste Dej. Z tábora sa mu síce podarilo ujsť, ale opäť ho
chytili v Maďarsku. Väznili ho v Sátoraljaújhely a Košiciach, nakoniec
ho previezli do zajateckého tábora v rakúskom Kaisersteinbruchu, odkiaľ
sa dostal spolu s 200 slovenskými zajatcami do tábora vo Viedni, kde až
do skončenia vojny pracoval ako zajatec na obnove zbombardovaného mesta.
Po druhej svetovej vojne pracoval ako technický kreslič v Košiciach. Ako
sociálny referent na Okresnom národnom výbore (ONV) v Brezne pôsobil
zasa v rokoch 1946 - 1948. V roku 1952 absolvoval štúdium na Vysokej
škole politických a hospodárskych vied v Prahe. Po skončení štúdií
pracoval do roku 1958 na oddelení kultúry Ústredného výboru
Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) v Bratislave.
V roku 1962 ukončil vedeckú ašpirantúru na Inštitúte spoločenských vied
pri Ústrednom výbore Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) v
Prahe. V rokoch 1967 - 1968 pôsobil aj v denníku Smena.
Za verejné odsúdenie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v
auguste roku 1968 a odmietanie čistiek vo verejnom živote, bol v roku
1970 vylúčený z KSS a zo Zväzu slovenských spisovateľov. V rokoch 1972 -
1979 pôsobil v Ústredí ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Po odchode do
dôchodku v roku 1984 sa venoval výlučne literárnej tvorbe.
Knižne debutoval v roku 1962 ako 38-ročný hneď dvoma knihami - zbierkami
poviedok Vojenský zbeh a Hosť majstra Čerta. Už v nich sa objavili
základné motívy Ťažkého tvorby, a to rodný kraj a osobná skúsenosť z
vojnových čias.
Tieto témy ešte presvedčivejšie rezonujú v novele Dunajské hroby (1964) a
v rozsiahlom románe Amenmária. Samí dobrí vojaci (1964), v ktorom ako
jeden z prvých podal obraz o živote a postojoch slovenských vojakov na
východnom fronte. Svoje prvé tvorivé a tematicky príbuzné obdobie
uzavrel prózami Kŕdeľ divých Adamov (1965), V páse zlomená (1968) a
drámou Hriešnica žaluje tmu (1966).
Na konci uvoľnených 60. rokoch minulého storočia vydal kritický román o
násilnej kolektivizácii na Slovensku Pivnica plná vlkov (1969) a
spomienkovú prózu Ozvena svedomia (1969), kniha však bola pre jeho
postoj k okupácii Československa skartovaná.
K vojnovej tematike sa vrátil knihou piatich noviel Pochoval som ho
nahého (1970) a románom Evanjelium čatára Matúša (1979). Toto knižné
vydanie však nezodpovedalo úplne pôvodnému rukopisu. Nescenzurovaná
podoba románu vyšla napokon v roku 2008.
Začiatkom 80. rokov minulého storočia vydal zbierku poviedok Márie a
Magdalény (1983), v ktorých vzdal hold ženám. Údel najbiednejšieho a
zároveň pokorného človeka zobrazil v románe Aj v nebi je lúka (1985). O
ľuďoch pracujúcich na stavbe gabčíkovskej hydroelektrárne pojednáva
Ťažkého próza Pred potopou (1988).
Po novembri 1989 sa prezentoval knihou pre staršiu mládež Smrť obchádza
štadióny (1990) a románom s detektívnou zápletkou Kto zabil Ábela?
(1991). Osudy slovenských emigrantov zobrazil v knihe noviel Fantastická
Faidra (1991). Žáner dobrodružnej literatúry v jeho tvorbe zastupujú
romány Dvanásť zlatých monarchov (1992) a Maršalova dcéra (1993). K
problémom národnej a ľudskej existencie sa vyjadril v knihe rozhovorov
Testament svedomia (1996).
Cestopisný román Zjavenie Sabíny vydal v roku 1997, po ktorom
nasledovali prozaické knihy Ľudia nie sú anjeli (1998), Vystúpila z
obrazu (1998), Útek z Neresnice (1999) a dvojnovela Krásna zlatá beštia
(2000).
Do rodného kraja sa vrátil zbierkou poviedok Počkaj, furman, nešibaj!
(2007). Rozsiahlu Ťažkého tvorbu tvoria aj romány Porazení víťazi (2009)
a Lovci ľudských tvárí 2010.
Režisér Juraj Jakubisko nakrútil v roku 1968 filmový triptych Zbehovia a
pútnici a k jeho častiam Zbehovia a Dominika napísal scenáre Ladislav
Ťažký.
Za svoje diela získal Ladislav Ťažký niekoľko ocenení: Cenu Zväzu
slovenských spisovateľov (1965), Cenu ministerstva národnej obrany
(1966), Štátnu cenu Klementa Gottwalda (1968), Cenu Nadácie Matice
slovenskej (1994), Cenu Jozefa Cígera Hronského (1994), Rad Ľudovíta
Štúra (1995), Čestný doktorát Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre
(2004).
Bol externým poradcom prezidenta SR Rudolfa Schustera, čestným predsedom
Spolku slovenských spisovateľov, členom Predsedníctva Matice slovenskej
a pôsobil aj v Združení slovenskej inteligencie Korene a v Slovakii
plus. Bol tiež čestným občanom Čierneho Balogu, Klížskeho Hradišťa,
Šoporne a Brezna.
Ladislav Ťažký zomrel 20. januára 2011 v Bratislave vo veku 86 rokov.
Pochovaný je v obci Veľký Klíž, časť Klížske Hradište v okres
Partizánske.